Sahara, tesne po polnoci. Stojím na jednej z piesočných dún v úplnej tme, ktorú občas pretne svetlo mojej čelovky. Fúka studený vietor, ale behám na dunách s foťákom hore-dole, nohy sa mi zabárajú do piesku, takže chlad necítim. Odišiel som ďalej od kempu, aby som na nočnú oblohu videl ešte lepšie. Som tu úplne sám v absolútnom tichu, občas len vietor prinesie zvuk berberských bubnov, na ktoré hrajú vo vzdialených kempoch. Už asi 50-ty krát nastavujem fotoaparát so samospúšťou. Urobiť nočnú fotku je občas náročné. V tme sa ťažko odhaduje kompozícia, skúšam rôzne nastavenia a manuálne zaostrenie zaberie celý čas. Myslím, že to konečne mám a utekám dopredu, aby som bol tentokrát na fotke aj ja. Pozerám hore a zrazu sa nado mnou obloha na sekundu rozžiari. V živote som videl tisícky "padajúcich hviezd", ale táto bola najsilnejšia. Nič také som doteraz nevidel. Padajúci meteor je tak blízko, že doslova vidím ako horí v atmosfére a zanecháva za sebou silnú ohnivú stopu. Som v nemom úžase. Mohol by som tu napísať, že som vtedy myslel na to, ako sa človek v takejto chvíli cíti malý. Nad tebou nekonečný vesmír s miliónmi hviezd a pod nohami piesok najväčšej piesočnej púšte na svete. V takej kombinácii som mohol myslieť na to, aké sú naše bežné starosti bezvýznamné, že sa rozčuľujeme a stresujeme nad hlúposťami, ktoré sú v takom obrovskom svete a čase len malé zrnká piesku. Že je všetko pominuteľné, ako ten meteor, ktorý práve zhorel v atmosfére a preto by sme mali žiť naplno a vychutnávať si každú chvíľu. Hlavou mi však v skutočnosti prebehlo niečo úplne iné: - "Čo ti je*eeee, dúfam že to bude aj na fotke!"