„V tichu ...“ Všetko to začalo dňa 27.12. (piatok), keď som vychutnával Outdoor Filmový festival v Oščadnici. (Zrazu mi píše „Kedap“). Na festivale som to teda zabalil a vydal sa za ním, keďže som ho celé sviatky nevidel chcel som mu aspoň potriasť rukou a popriať všetko dobré. Po zvítaní a všetkých vianočných ceremóniách sa zamyslí a hovorí: „Nedáme dnes v noci niečo? Nechce sa mi doma hniť.“. Od rána som sledoval počasie, pretože som mal v pláne to isté na čo myslel Kedap. (Vyzeralo to na slniečko, možno dáky mráčik a krásnu inverziu) Zhodli sme sa v tom žeby sme si mohli vybehnúť na Suľovský Roháč. O pol štvrtej na mňa začal vrieskať budík a ja som dúfal, že je to len zlý sen. Potom ako som umlčal tento pekelný stroj, ktorý znepríjemňuje ráno snáď každému, navliekol som na seba teplé oblečenie, do ruksaka hodil vodu a niečo pod zub. Napokon som sa chopil fotobrašne , všetky veci som" starostlivo" nahádzal do auta a vydal sa za „Kedapom“. Bol som už takmer pred jeho vchodom, keď som mu zavolal. V telefóne sa ospalým hlasom ozvalo: „No kámo, mne nezvonil budík daj mi 5 minút“. O tri minúty sme už obaja sedeli v aute a hlasitá hudba nás sprevádzala na ceste za novým dobrodružstvom. Súľov, signalizovala nám tabuľa už z diaľky. Auto sme zaparkovali vedľa cesty, zvolili vhodnejšiu obuv a zahájili expedíciu Roháč.( Súľov, Lúka pri Kamennom hríbe, Lúka pod Roháčom, Roháč-Čiakov, Roháčske s.) Všetko bolo skvelé, dokonca ani tvoriaca sa inverzia nám neprekážala v ceste. Ba naopak, tešili sme sa z toho čo nám ponúkala príroda. Dorazili sme Na lúku pod roháčom a tam začalo to práve dobrodružstvo. „Počul si to aj ty?“ pýtal som sa. (z lesa išli zvláštne zvuky a stále sa približovali k nám) Nahovárali sme si , že to bude asi iba nejaký bezvýznamný nočný vták. Pokračovali sme teda ďalej po žltej stope ktorá sa zrazu stratila v zdevastovanom lese, a navyše, opäť sme začuli ten divný hluk, ktorý sa k nám približoval. Pozreli sme sa na seba a už mierne vystrašeným hlasom sme sa navzájom spýtali: „Balíme to?“. Samozrejme, že sme pokračovali, no spoločnosť nám už robili aj velké bakule z popadaných stromov. Brodili sme sa lístím a dúfali, že narazíme na „nejakú“ stopu. Nestalo sa tak. Rozhodli sme sa teda vyliezť na hrebeň ako sa u nás hovorí „na punkača“. Po tom, ako sme dorazili na hrebeň sa nám pred očami rozprestrela cesta , ktorou sme dorazili k roháčskemu sedlu , usadili sme sa a vychutnávali vzácne ticho , čistý vzduch a malebný výhľad na inverziou zahalený Súľov , ktorý sa nám ponúkal ako na dlani . Bez slov ...