Zvykla som sa neusmievať. Kvôli jednoduchej obrane, kvôli väčšiemu pocitu bezpečia. Ľudia ma brali (berú?) ako vážnu, možno chladnú, ale ja to beriem ako masku. Tiež možno ako moje “alter ego”, ktoré vo mne žije už hádam od mimina a pomohlo mi to prežiť. Vždy som sa cítila inak, myslela inak, konala inak. Proste som nezapadala, lebo som nechcela prijať (pre mňa) primitívne zásady, či názory, ktoré boli mojim okolím akceptované/praktikované. Bohužiaľ sa ešte aj dnes stretneme s utláčaním ľudí, ktorí nezapadajú, dav nechce pripustiť, že by ich títo jedinci “predbehli”. Nenormálne ma baví rozprávať v inotajoch, v hádankách, ale dnes mám chuť povedať to narovinu. Nič Vám nestojí zato, aby ste samého seba zatlačili. Žiadna skupina kamarátov, žiadna autorita, ŽIADNA VEREJNÁ MIENKA. Vašou úlohou je nájsť spôsob ako sa ubrániť tlaku, ktorý Vás má donútiť uspokojiť sa s priemerom. Zo začiatku je každý zmätený. Chce zúfalo zapadať, byť plnohodnotným členom, mať pocit, že niekam patrí. Tieto silné potreby “domova” a “zaradenia sa” nás nútia prijať aj to, s čím sa vnútorne vôbec nestotožnujeme. Aj ja som to robila, lebo vidina konfliktu ma desila. Po čase však zistíte, že je to len o hľadaní. Ľudia, ktorí Vám rozumejú, existujú. Ľudia, ktorí Vás majú podporovať Vás podporovať budú. Musíte si nastaviť hranice a byť trpezlivý. Ja som tých “svojich” hľadala celý svoj doterajší život. Nesmiete sa vzdať a nesmiete zámerne zabíjať svoj potenciál. Pre niečo Vám je daný, hľadajte spokojnosť v sebe. Nepotrebujete chvály iných, aby ste verili v svoje dary. Chce to len sebalásku. Nastavujte hranice a buďte vďační aj za konce, ktoré Vás môžu bolieť. Niekedy na Vás čaká práve ten najkrajší začiatok.