Prajnosť. Toto jednoduché, zato málo frekventované slovo mi vždy prinášalo pocity sklamania. Pocity dezilúzie. Dokonca mi miestami prišlo zastaralé. Staromódne, neaktuálne. A predsa sa mi znova potvrdilo, že zázraky sa dejú a ja som toto slovo precítila viac ako kedykoľvek predtým. Pravdou totiž je, že stále existujú prajní ľudia, ktorí sa tešia z Vašich úspechov, ktorí Vás radi sprevádzajú na Vašej ceste a ktorí Vám ochotne pomôžu, aj na úkor toho, že sami spomalia. Stále existujú ľudia, ktorí dávajú bez očakávania zisku a ktorí počúvajú bez potreby byť vypočutý. Ľudia, ktorí sú nezištní a láskaví. Ľudia, ktorí podporia krásne myšlienky, lebo to tak cítia a nie preto, že zato na oplátku dostanú komentár na Instagrame. Ja mám to šťastie byť takýmito ľudmi obklopená a to častokrát aj nevedome. Títo ľudia sú ako malé hrejivé svetielka, ktoré sa Vám zakotúľajú do vlasov, ohrejú Vám dušu, vyčaria úsmev a potom sa spokojne pohnú ďalej. My však máme tendenciu tieto svetielká ignorovať, lebo nie sú tak okázalé, ako zúrivé svetlá reflektorov, ktoré na nás často obracajú práve naši “priatelia” a pod ktorými si vidíme každú jednu chybičku. Buďme pozorní k nášmu okoliu, darujme vždy viac, než darovať môžeme a neberme viac než potrebujeme. Buďme pozorní, aby sme rozoznali, kto nám prináša jemné lúče a kto neznesiteľnú páľavu. A v neposlednom rade buďme dostatočne odvážni, aby sme aj my vedeli vytvárať lúče a tým ohrievať duše.