Príbeh o „Lovcoch inverzií“ som vám už vyrozprával, no na konci príbehu som poznamenal, že z toho rána vyšli fotky dve a toto je ta druhá „Príbeh osamelého jazdca“. ... na sklonku beznádeje, zmierený s tým že východ slnka nebude, stalo sa to čo nik z nás nečakal. Asi 15 minút po východe slnka sa hmla stratila a my sme len žasli z pohľadu, ktorý sa nám naskytol. Netrvalo to dlho a opäť nás pohltili mračná. Skôr ako som sa stihol spamätať, že hmla je preč obzrel som sa cez rameno a videl ho stáť na vrchole Chleb. Pozrel sa na nás, následne nato sklonil hlavu k zemi a pokračoval vo svojej výprave. Neviem kde sa tam vzal, neviem kam mal namierené, ale viem, viem že so sebou priniesol jasnú oblohu. Kým som stihol vytiahnuť foťák, „jazdec“ sa rútil hrebeňom smerom na Poludňový grúň. Hmla za ním akoby zavrela bránu a o5 nás pohltila, ešte raz som sa obzrel jeho smerom, potom sklonil zrak k zemi a v duchu povedal „Boh s tebou“. Nikdy nevieme na koho v živote natrafíme, preto majme vždy úctu jeden k druhému.