„Lovci inverzií“ Bolo niečo pred treťou hodinou rannou, keď som sa zobudil. Pozrel na hodiny a ešte pár minút vychutnával ticho a vŕzganie chaty pri nárazovom vetre. Bolo 3:30 a ja som pomaly zliezal z postele, pretrel oči vodou, zjedol nejaké ovocie popri obliekaní, a následne nato sme o5 s Jozefom vyrazili na cestu za dobrodružstvom. V momente keď sme otvorili dvere sme ostali užasnutí. Oblačnosť pokryla celú dolinu a mesačné lúče celé toto divadlo krásne nasvecovali. Vydali sme sa na našu ďalšiu výpravu. Tentokrát bol náš cieľ Chleb. Ako sme stúpali od chaty na Snilovské sedlo, stúpala s nami aj oblačnosť. Spočiatku sme si hovorili aké je to skvelé, no pri príchode do Snilovského sedla sa rozfúkal aj náš starý známy severák. Sprevádzal nás po celú cestu spolu s hustou hmlou. „A je po fotení hviezd“ povedali sme takmer súčasne. Cesta s5 bola bezvýznamná tak sme si našli miesto v závetrí kde sme sa zložili a vyčkávali, čo sa bude diať. Prešlo asi 20 minút keď sme zazreli svetlo čelovky, ktorá sa neúprosne rútila k nám. Čistý psychopat, pomysleli sme si. Ako sa svetlo približovalo Jožo vyhŕkol „Majo ty si psychopat!“. Ukázalo sa že to nebol žiaden samovrah, ale náš známy Majo. „Nechcelo sa mi spať, tak som došiel za vami“ hovoril. Tak sme tam tak stáli, debatovali, prekračovali na mieste aby sme sa čo i len trošku zahriali a nemysleli na zimu. Po dvoch hodinách strávených v hmle a mrazivom vetre sme vyzerali ako snehuliaci (doslova). Vietor zosilnel a hmla sa začala sfarbovať do rôznych odtieňov. Viditeľnosť bola chabá, cca 15m. Na sklonku beznádeje, zmierený s tým že východ slnka nebude, stalo sa to čo nik z nás nečakal. Asi 15 minút po východe slnka sa hmla stratila a my sme len žasli z pohľadu ktorý, sa nám naskytol. Netrvalo to dlho a opäť nás pohltili mračná. Za ten okamih som stihol zhotoviť dve snímky, a toto je jedna z nich.