Ako menšia som častokrát plakala nad svojím vzhľadom.
Bolo jedno, akým spôsobom som si upravila obočie, akým spôsobom som si spravila vlasy, alebo aký som mala makeup. Nebola som kráskou. Nemala som veľké oči, husté obočie, či snedú pleť. Bola som chorobne bledá, s veľkými líčkami, pehami a očami, ktoré mi niekedy nebolo ani vidno. O rozkošných jamkách, či červeni v lícach nemohla byť reč. V mojej tvári bolo všetko ostré. Dlhý rovný nos a výrazné lícne kosti len podtrhávali chladný dojem. Milovala som svoje vlasy. Boli nádherne husté, čierne ako havranie krídla. Napriek tomu sa mi nikdy nepodarilo vyvolať dojem romantických vĺn, naopak boli vždy priam dokonalo rovné. Jediné, s čím som bola spokojná, boli pery. Plné, nadýchané, červené ako lupienky ruží.
Vyrástla som s nálepkou “zaujímavá”. Nikdy som nebola krásna, ani pekná, bola som ZAUJÍMAVÁ. Nebola som prvoplánový úlovok, ktorým sa môžete pochváliť kamarátom v bare. Nebolo na mne nič typické, nič na prvý pohľad uspokojivé. Bola som divná. Aziatka, japonka, čínanka.
Dnes to vnímam inak. Našla som človeka, pre ktorého som najkrajšia. Pre ktorého som krásna práve tou svojou divnou krásou. Odlišnou. Výnimočnou.
Beriem sa výnimočne. Beriem sa inak. Svoju odlišnosť beriem ako svoju najsilnejšiu stránku.
Napriek tomu sa stretávam s výsmechom, ktorý ma bolí. S urážkami, ktoré ma podkopávajú. S pohŕdaním, ktoré ma zneisťuje. S miliónom malých detailov, ktoré mi dávaju jasne pocítiť, ako vyzerám. Nemáte možnosť pred tým uniknúť, je to v každom pohľade. V každom skúmavom výraze. Niekedy si to ani neuvedomujeme, ale aj maličké poznámky, vedia zraniť najviac. Preto sa snažme byť láskaví k iným, aj k sebe. Každý to potrebuje rovnako.
Vopred sa ospravedlňujem všetkým, ktorých bude nadmierne iritovať fakt, že som len v plavkách - chcela som sa podeliť o príbeh a aj o fotku, ktorá sa mi spája nielen s ním, ale aj s krásnymi spomienkami na Maroko?.