Bež si najprv uvariť kávu, lebo toto bude dlhšie ako zvyčajne. Máš? Nepodvádzaj! Ak chceš vidieť len video a fotky, tak rovno prejdi úplne dole. Ak nie, tak poďme na to. Je približne 4:33 Košického času. Zaspávame. Rýchlo zbierame veci, vykonáme čo treba a utekáme s Mikim na vlak do Bratislavy. V Kysaku sa k nám pripája Amálka, a v Poprade zvyšok partie – Broňa, Miňo, Frederika a Kuško. Nenápadne som Vám predstavil náš 7-členný Sri Lanka tím.
Let trval 5:30 do Dubaja a 4:30 do Colomba. Nebudem tu nadávať.Aj sme si pospali, aj vypili, aj sa najedli aj zahrali karty. Pozdravujeme letušku Soničku, ktorá s nami šla do Dubaja, a o 15 dní aj nazad do Bratislavy! Vystupujeme na letisku, berieme veci a zháňame taxík do Colomba na vlak do Hikkaduwy, našej prvej zastávky. Taxík sme v podstate nenašli, on si našiel nás. Na Srí Lanke nič nehľadáš, tam si ťa všetko nájde.
Vlak do Hikkaduwy
Cestu týmto vlakom treba zažiť, ak pôjdete na Srí Lanku. Kašlite na prvú triedu. Tá je s klímou, pre turistov, väčšinou bez domácich ľudí. Ideme druhou. Ani nemáme na výber, keďže v tomto vlaku prvá nie je. Keď vidíme ten vlak z roku 1900 pred našim letopočtom plný domácich ľudí s multiozónovou klímou a.k.a všetky okná a dvere otvorené, premýšlame či nevezmeme taxík. Nakoniec sa natrepeme do uličky a jazda začína. Vietor vo vlasoch. Pomedzi tento plný vlak ľudí sa aj tak odhodlá obchodník s pečivom pretrepať a ponúkať svoj tovar. Biznis musíš robiť za každých podmienok. Stálo to za to. Odporúčame.
Ubytovanie si tam hľadáte štýlom: Idem po pláži, pozriem hotel, zistím cenu a buď beriem alebo idem ďalej. Po dlhej ceste sme schopní sa už len vyvaliť na pláž a večer niečo popiť. Z Bošáckej 52ky sme naliali aj domácim. Vlastne oni skoro vypili celú fľašku. Hneď boli veselší, keďže ich alkohol je maximálne 33 voltov.
V tejto časti ostrova momentálne nie je sezóna, takže je tu dosť mŕtvo a more je divoké. Vlny nám odplavujú Go Pro. Kuško je smutný :D. Takže v Hikkaduwe sme nechali Go Pro a dvoje okuliarov.
Za veľrybami do Mirissy
Ďalšia zastávka okolo ostrova je Mirissa. Ubytovanie priamo na pláži. No klasika. Chceme ísť pozerať veľryby. Priamo v hoteli sme dohodli tento výlet. Večer zas popíjame decentne. Doniesli nám odskúšať aj ich národný alkohol – Coconut Arrack. Je to niečo ako kokosový rum. Moc nám to nechutilo.
Ráno vstávame 6:30 na sledovanie veľrýb. Potmavší pán v bielej košeli v bare mi na otázku: „Ako dlho to trvá?“ odpovedal: „2,5 hodiny“. Odhad nebola jeho silná stránka. Trvalo to približne 5 hodín. Údajne sme ich museli prenasledovať, či hľadať. Hovorím „údajne“, lebo u mňa sa prechádzajúci večer ozval a kultivovane som sa vybral na záchod. Len prvýkrát to bolo kultivovane. Zvyšných 5 som už poctivo ako Kuškov rybársky asistent zakrmoval tie veľryby.
Loď bola skôr malá, ako veľká. A keďže slovami domáceho voda je „rough“, tak môj žalúdok bol z tých vĺn paf. Samozrejme sme všetci voči sebe boli lojálni a solidárni, tak sa k môjmu zakrmovaniu pridali ešte dvaja z partie. Nebudem menovať, lebo zvyšok výletu sme si robili srandu aj tak len z môjho kŕmenia.
Veľryby sme videli. Ja menej, oni viac.
Jedným z mojich „to do“ vecí bolo šoférovanie Tuk Tuk-u. Tak som odchytil dákeho šoféra, a ten mi za poplatok dal lekciu a nechal ma to šoférovať. Má to 4 rýchlosti a šoféruje sa to podobne ako motorka. Základ je vždy trúbiť. Keď netrúbiš, neži!
V Mirisse sme ostali 2 dni. Tu zabúdame adaptér do zásuvky (či zástrčky?).
Národný park Yala
Večer putujeme ďalej po južnom pobreží. Najbližšie k Yala National Park je Kirinda. Takže ideme tam. Zvieratá je vidieť hlavne ráno, tak sme si našli príjemný hotel, vzali siedmi izbu pre šiestich. Odchod bol o piatej ráno, tak sme poniektorí nešli spať.Blízko hotela bol veľmi pekný chrám na skalách. Tam nám aj dve sympatické dámy porozprávali niečo o budhizme.
Do rána sme popili dáke pivá a hrali karty. Nasadáme do džípu ešte za tmy. Veľký džíp so šiestimi miestami vzadu. Tak vyššie postavenými. Cesta v džípe bola dosť divoká, keďže je to príroda. Šli sme po prašných cestách a dosť to nadhadzovalo. Ale ani to nezabránilo Miňovi, aby si po prebdenej noci nezdriemol.
Videli sme slony, opice, dáke vtáky, krokodíly a neviem ešte čo všetko. Mikimu chcela opica zobrať kameru, no nedal sa. Tak ho druhá opica trošku pokropila zlatým dažďom. Poobede konečne odchádzame do Arugam Bay, kde je sezóna. Teda aj viac možností, ľudí a tak ďalej.
Celý čas sme sa presúvali takým minibusom pre 7 ľudí. Teraz tak isto. Taxíky boli väčšinou klimatizované. Tento tiež, ale po chvíli sa šoférovi začal prehrievať motor. Nechápal som, prečo sa mi v klíme tak potí chrbát a zadok. Zdvihol moje sedadlo a dymu ako zadarmo. Po dlhých debatách a skúšania opravy, po nás nakoniec prišiel druhý taxík. Cesta sa nám tak predĺžila asi o hodinu.
Treba povedať, že aj keď tu je všetko relatívne blízko, z jednej strany ostrova na druhú je to niečo cez 300km, cesta trvá aj tak pár hodín. Jazdia tu ako sa im chce, väčšinou 50-70km/h. Z jednoprúdovky si spravia 5 prúdov. Čo prostriedok, to prúd. A tak v jeden moment môže vedľa seba jazdiť bicykel, tuk tuk, taxík a cestu si razí aj autobus.
Arugam Bay
V Arugam Bay to už žilo trošku viac. V podstate to bolo turistické mestečko s niekoľkými obchodmi, plážami a reštauráciami.
Tu sme hlavne chceli vyskúšať surfovanie. Tak sme si najali inštruktora s tým, že nám surf aj požičal. Povedal, že po jeho hodine už ďalšie hodiny potrebovať nebudeme. V podstate mal pravdu. Surfovanie nie je veda, ale každý šport si vyžaduje veľa cviku. Osobne sa mi postaviť nepodarilo a po tom čo si Frederika oškrela zadok na skalách, sa mi druhý deň už moc surfovať nechcelo.
V Arugam Bay sme strávili 5 dní. Klasické dovolenkové dni plné piva, jedla, slnka a vody. Keďže na východnom pobreží bola akurát sezóna, tak aj more bolo kľudnejšie. Ale aj tu nás sem tam dáka tá medúza popŕhlila. Účinky sú podobné ako pri popŕhlení pŕhľavou. Nič zdravie ohrozujúce. Tu sme aj preskúmali Pottuvil Point, či zašli si na hodinku jógy. Ja som sa tu dokonca aj zveril do rúk kaderníkovi, od ktorého som potom dostal aj masáž hlavy. Vyšiel som od neho ako nový človek.
Nuwara Eliya a Adamova hora – Sri Pada
Po piatich dňoch slnenia si balíme švestky a mierime do vnútrozemia na Adamovu horu. Vybavili sme si taxikára. Veľmi premotivovaný, 7-krát mi volal, aby mi ukázal šoféra, taxík, rodinu, babku dedka…no všetko.
Sampath bol s nami 3 dni. Od Arugam Bay až do Negomba. Prejazdil veľa veľa kilometrov, vypil s nami a snažil sa nás naučiť hrať ich karty.Po ceste do vnútrozemia nám ukázal pekné vodopády. Kombinácia silného vetra a vodopádu nám hnala vodu rovno do tváre. Zastavil aj pri čajových plantážach. Trošku som sa prebehol porobiť fotky a nachytať si dáke pijavice, nechtiac.
Po niekoľkých hodinách prichádzame na chatu uprostred…nechcem to nazvať les, lebo tam nie sú naokolo ani tak stromy, ako čajové plantáže.
Neskutočne prší. Počasie nám teda nevychádza. Na chate sme my a jeden pár. Zložili sme sa v reštike, dali si nejaké jedlo a pivo z čajníka pijeme v čajových šálkach (v ten deň bolo zakázané piť, tak nám to museli dať tak). Domáci nám hneď odporučil nech si siedmi vezmeme jednu izbu, kde si aspoň veci zložíme a po túre sa osprchujeme. Okej, berieme.
Opäť sme sa časť rozhodli neisťspať. Výstup začal o druhej ráno. Tak sme s Frederikou a Kuškom hrali karty.
O druhej vyrážame hore. Stále prší. Domáci nám za malý poplatok dali pršiplášte a baterky, lebo mimo sezóny cesta hore nie je osvetlená. Pršiplášť nepomohol. Pršalo striedavo nenormálne silno a normálne nesilno. Po polhodine sme všetci tak premočení, že už neriešime do akej mláky stúpime a či ešte prší.
Na internete niekde píšu, že treba zdolať 5000 schodov. Je to možné. No neočakával som, že to budú fakt poctivo vybetónované schody. Jeden väčší, jeden menší. Tu strmšie, tu pomenej.
Stále prší. V istých úsekoch sa dole schodmi valí potok vody a my sa po ňom valíme hore. Obiehame pár skupín, ktoré sa schovávali pred dažďom kde sa dalo.
Nuwara Eliya a Adamova hora – Sri Pada
Údajne cesta hore trvá približne 3 hodiny. My Tatranci sme to dali za 2:10 minút, čo bolo pre nás dosť nevýhodné. Prídeme hore achrám na vrchole otvárajú až o šiestej. Východ slnka v nedohľadne a v tej hmle by ani žiaden nebol.
Takí premočení sa nechystáme čakať. Takže smer dole. Trošku sklamaní. Mohli nám dole povedať, že chrám otvárajú až o 6. Nevadí, nabudúce. Dole sme si zase doniesli nejaké pijavice. Niekde v tomto čase stratil Kuško bankomatovú kartu. Zase je smutný Už nemáme alkohol. Všetci sú smutní
Kandy, Sigiria, Negombo a domov…
Vo vnútrozemí to vyzeralo úplne ináč. Hlavne tam bolo o dosť chladnejšie. Z Adamovej hory sa vraciame niekedy ráno. Vykonáme všetky hygienické potreby a mierime ďalej cez Kandy do Sigirie na slony. Nejde naštartovať taxík. Roztláčame taxík. Taxík naštartoval. Ideme.
Mali sme v pláne navštíviť Pinnawalu, čo je sloní sirotinec. Tam sa že vraj na slonoch jazdiť nedá. Na internete písali, že tam sú podnikaví súkromníci, ktorí to ponúkajú. No rozhodli sme sa ísť do Sigirie, kde jazdenie bolo možné.
Tiež sme sa zastavili v záhradách s rôznymi druhmi ovocia, olejov a mastičiek. Dostali sme prednášku, čo je na čo dobré. Najviac nás zaujalo kúzlo, keď nám namazal dáku bielu gebuzinu na naše chlpaté ruky, a o 10 minút to zmyl spolu s ochlpením. 10 aplikácii a už nikdy na tom mieste nič nenarastie. Používajú to mnísi na svoje hlavy. Boli sme z toho dosť mimo, takže to určite kúpime. Alecena 60 eur za malú krabičku nás odradila. Nekupujeme nič. Predavač je smutný.
Po niekoľkých hodinách prichádzame. Jazda stála 20 dolárov, a nebolo to nič extra. Trvalo to asi 20-30 minút, povozili nás, pofotili a dovidenia. Dajte prednosť Pinnawale a tým súkromníkom.
Prespávame jednu noc v Sigirii a potom máme v pláne ísť do Kandy a odtiaľ vlakom do Negomba.
Nakoniec nás náš taxikár ukecal, že nás do Negomba odvezie on len za 1000 rupiový príplatok na osobu. Mal som pocit, že nás tam pôvodne chcel zobrať Sampath zadarmo, lebo sme „friends“, len som to pokašlal otázkou, že za koľko to teda bude. Bolo to výhodné, cesta vlakom v druhej trieda by trvala 5 hodín. S ním to boli pohodlné 3.
V Negombe sme si užili ešte trošku tepla, pozreli rybí trh. Ten smrad už nikdy nenavštívim. More tam bolo zase dosť „rough“ s veľkými vlnami, tak sme sa tam moc netrepali. Odradilo nás ešte vylovenie dvoch nešťastníkov z vody s následným umelým dýchaním. Asi boli hľadať našu stratenú Go Pro.
Kandy, Sigiria, Negombo
Na záver ešte napíšem zopár dojmov tak odrážkovo:
- Kúpite, vybavíte tu fakt všetko, len sa treba opýtať
- Ak nemajú 2l kolu v hoteli ako zapíjatko, kľudne pošlú človeka na Tuk Tuk-u do mesta to kúpiť pre vás
- Žiaci tu nosia rovnošaty
- Domov ich berú rodičia často na bicykli. Jeden špunt vpredu, druhý vzadu a ideš si
- Jedlo tu bolo úplne skvelé, džúsy čerstvé, pivo drahé (2-3 eurá za 0,6l pivo)
- Čakal som viac hávede a komárov
- Žena 6000 rupií na hodinu. Malé prsia a veľký zadok.
- Vedia vybaviť aj masáž s „really everything“
- Ľudia sú tu klasicky veľmi priateľskí, vedia si vážiť turistov, keďže im prinášame zisky
- Radi sa fotia, točia.
- Mal som pocit, že tu každý každého pozná, a každý je s každým friend
- Keď ti o 22:00 dôjde alkohol, tak len vyjdeš von a za 10 sekúnd je pri tebe Tuk Tuk a vyjednáš cestu po nový alkohol. Lacno.
- Veľa podnikov a hotelov tu má nálepku Trip Advisor.
- Jedol som tu doposiaľ najlepšiu rybaciu polievku v mojom živote. V Mirisse.
- Ceny vám tu určia aj podľa toho odkiaľ ste. Nemca sú schopní popýtať 3 krát viac
- Čím máš väčšia auto a trúbku, tým si väčší Phán
Blog prebratý od Romana Málika
Jeho Daybyme účet nájdeš tu: daybyme.com/romanmalik
Miska
Píšeš blog? Chceš mať svoje články uverejnené u nás s preklikom na tvoj blog a Daybyme účet? Píš na miska@daybyme.com ! 😊
